Dospelá...

Nepochopím, prečo svet okolo je taký zamotaný...
Nepochopím, prečo nemôžem stáť v daždi
  a sledovať odkiaľ padajú kvapky, 
  alebo ich skúsiť zrátať...
Nepochopím, prečo nemôžem v topánkach vstúpiť do potoka
  a ísť proti prúdu...
Nepochopím, prečo sa nemôžem usmiať na malé dieťa,
  ktoré na ulici prejde okolo mňa...
Nepochopím, prečo nemôžem spievať stromom...
Nepochopím, prečo nemôžem kráčať bosá,
  keď ma všetky topánky tlačia...
Nepochopím, prečo nemôžem len tak zastať,
  a pozorovať ako sa každý okolo mňa ponáhľa...
Nepochopím, prečo, alebo kam sa to každý ponáhľa...
Nepochopím, prečo nemôžem stavať hrady z piesku...
Nepochopím, prečo nemôžem výskať od radosti...
  prečo nemôžem dupať nohou keď ma chytá zlosť,
  prečo nemôžem plakať keď chcem,
Nepochopím, prečo nič z toho nemôžem robiť.
  prečo to mám zakázané...
-,,Si už predsa veľká, nevymýšľaj..."
-,,Chovaj sa ako dospelá..."
Ale kedy som bola dostatočne ,,malá" na to, 
aby som všetky tieto veci robiť mohla?
Kedy som to prepásla?
Nepochopím to.
Nepochopím, ako plynie život a svet okolo mňa.
Možno idem inou cestou ako svet-
-možno svet ide inou cestou ako ja...
Nepochopím, prečo niekto zrútil môj hrad z piesku,
  prečo obul moje bosé nohy,
  a do ruky mi vnútil dáždnik...
Nie, nepochopím.
Nikdy.