Moderné umenie

,,Keby som vedel čo je umenie, nikdy by som sa tým netajil.“

Hovorí jeden z najznámejších umelcov svojej doby, známy i v súčasnosti po svojej smrti, Pablo Picasso, španielsky maliar a uznávaný umelec 20-teho storočia. Možno by stálo za uváženie pozastaviť sa na chvíľu pri tomto prehlásení a zauvažovať, ,,čo tým chcel autor povedať“.

Umenie minulosti, maliarstvo, sochárstvo, literatúra..., nesporne umením bolo. Lebo čo označujeme týmto pomenovaním? Hovorí sa: ,, Umenie je forma maximálneho bytia človeka spočívajúca v cieľavedomom pretváraní škaredého alebo esteticky neúčinného či menej účinného na krásu v koncentrovanej podobe- teda všetko čo je esteticky krásne.“ A čo sa týka časov dávno minulých, musíme salutovať pred precíznosťou vypracovaní a krásou realizácií umeleckých diel- pretože tieto tituly nedostali bezdôvodne, a človek len s údivom nad toľkým majestátom prikyvuje a zdá sa že rozumie koncepcii pojmu ,,umenie“. Ale z praktického, každodenného hľadiska... čím vlastne spoločnosti prospeli mohutné sochy, rozsiahle zvitky alebo fresky? -čo spôsobilo umenie, odhliadnuc od prenasledovania umelcov- ľudí líšiacich sa od spoločnosti spôsobom života, myslenia i prezentovania samého seba, či svojich diel? V tomto bode bude možno viac ľudí súhlasiť s Oscarom Wildom a jeho prehlásením, že ,,všetko umenie je úplne neužitočné“, hoci on sám bol vynikajúcim autorom, géniom svojho poľa pôsobnosti- a navyše si toho bol podľa všetkého dobre vedomý. Prečo teda ponižoval vlastné umenie, vlastnú prácu, či dokonca ľudí, ktorí ho vysoko hodnotili a uznávali? Bol to vizionár? Génius? Blázon...? Možno z každého čosi. Možno všetko. A možno len natoľko prenikol pod škrupinu teoretizovania, poetiky, a formalizácie, že bol schopný objektívne, pritom vôbec nie skromne, hodnotiť seba či svoje diela. Ja sa však v tomto bode s WiIdom rozchádzam, pretože verím že umenie má svoju hodnotu. Či už ju nazveme morálna, humanizujúca, duchovná... jednoznačne tam je.

V bode v ktorom sa sústredím na človeka, sa vynárajú asociácie starého učenia, že človek je tvorený troma zložkami. Duchovnou, telesnou a estetickou- alebo tou umeleckou. Aby sa ľudská bytosť mohla slobodne a zdravo vyvíjať, musia byť konštantne rozvíjané všetky tieto zložky- aj preto sa v primárnom vzdelávaní už od čias nemeckého funkcionalistu Hegela, deklaruje dôležitosť disciplinácie tela, čo dovtedy tak samozrejme brané nebolo. Hovorí sa že zanedbanie jednej ,,strany pomyselného trojuholníka“ môže spôsobiť duševnú nedokonalosť, či dokonca zaostalosť. Telo treba ,,kŕmiť“ pohybom, dušu náboženstvom- hoci tento bod je rozporuplný, a estetično, alebo inak- umelecké cítenie, zas umením. Či sa stotožňujem s touto koncepciou? Poukazujem len na to, že stojí za to sa ňou zaoberať.

Čo však môžeme rozumieť pod pojmom moderné umenie? Moderné... osobne nemám rada to označenie. Už zo samotného pojmu ,,modernizácia, modernosť“, ,,in“ srší nadutosť a myšlienka že všetko môže byť neustále obnovované a- v akejsi pokrivenej realite, lepšie a užitočnejšie. Modernosť vidíme v literatúre, sledujeme ju v maliarstve a dýchame ju v každodennom živote. Sme ňou už tak presýtení, že snáď zabúdame na jasne stanovované pravidlá, ktorými sa umenie riadilo niekoľko generácií. Najnovším trendom je obchádzať pravidlá, vynachádzať nové spôsoby realizácií svojich nápadov- čo neoznačujem za záporný jav, naopak; ale je nutné si uvedomiť, že prílišné a časté prekračovanie hraníc za účelom prezentovať niečo len aby to bolo ,,nové a moderné“ prestáva byť umením. Študenti často študujú umelecké odvetvia, nie aby sa naučili pravidlám a vedeli ich používať, ale aby ich vedeli porušovať. Nie všetko je zlato čo sa blyští a nie všetko je umením, čo sa na umenie hrá. ,,Existujú dokonca ,,umelci“ ktorí svoju neschopnosť dokážu pozdvihnúť na nový umelecký smer“, vysmieva sa Fischer; ale pri bližšej analýze zistíme že tento výrok nemá od pravdy tak ďaleko a nie je tak absurdný ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V literatúre to sú modernisti, ktorí snáď provokovali už samotným spôsobom života, nie to ešte dielami, ktoré častokrát boli zakázané, čo však v spoločnosti väčšinou spôsobilo len to, že boli o to viac čítané. Čo z moderného umenia však môžeme označiť ako hodnotné, prospešné, humanizujúce, či len jednoducho krásne...? Nechcem tvrdiť že každá súčasná práca je bezhodnotová, to určite nie. Či ide o street art, land art, ktorý priamo vyplynul z minimalizmu, performance alebo iné, existuje množstvo hodnotných ktoré možno hodnotiť ako umenie, ale v tomto podaní ide o prúdy ktoré sa z niečoho vyvinuli, majú istú tradíciu a nevznikli spontánne a nereprezentujú modernosť a novosť za každú- čo i chatrnú, cenu. Diela, ktoré si väčšinou tieto prívlastky zaslúžia sú tie, ktoré vychádzajú z pôvodných maliarskych techník, overených literárnych prúdov či jednoduché maľby. Nie darmo sa hovorí, že v jednoduchosti je krása. Mnoho pseudoumelcov sa odvoláva na nepochopenie, nedostatok kreativity čí akceptácie, ale ja na záver môžem len reagovať citátom Jana Baucha:

,,Umenie, ktorému nikto nerozumie, nie je umením.“

A to sa týka hlavne toho čo súčasní umelci označujú ako nové umenie- moderné umenie.