Poklona.
Ľudia tlieskajú a kričia a ja sa neisto otáčam a ukláňam sa na druhú stranu. Krik mi trochu rezonuje v ušiach a dráždi.
Krok dozadu, jedna ruka nahor, úklon v kolenách...
Stále tlieskajú a čosi pokrikujú ale nevnímam slová- ani sa to nedá, je ich tam príliš veľa a navzájom sa prekrikujú. Bije sa vo mne vlastná osobnosť. Túžba byť iná výnimočná, a súčasne nepriťahovať pozornosť. Momentálne však stojím sama v strede šapitó a pozornosť všetkých sa upiera na mňa. Už to samo o sebe protirečí mojej povahe.
Druhá ruka nahor, úklon, dva kroky dozadu a miznem za oponou. Vydýchnem si, hoci potlesk za ťažkým záväsom neutícha, aspoň sa ozýva menej prenikavo a už nemám pocit že patrí mne. Stačil krok a padla som do svojho sveta. Konečne, v tom ktorý vládne tam vonku mi- hoci len na pár sekúnd, nebolo veľmi príjemne.
Je to rozdiel. Keď robím to čo viem a to čím som iná, nevnímam že sa na mňa ktosi pozerá, sústredím sa len a len na to. Opájam sa tým pocitom, ktorý ma opantáva, tých pár minút žijem preň... nie pre tých čo na mňa hľadia. Ale potom skončí. Ako zoskočím z lana do siete a ľudia zhíknu, akoby sa preberám. Eufória mizne a ja sa zrazu ocitám v tom reálnom svete a musím čeliť pohľadom, slovám a všetko čo som prežívala predtým sa kamsi stráca, mizne... Ostávam sama. Skláňam hlavu a keďže iné neviem, mlčím a hľadím do zeme, prípadne sa nútim k poklone. Čakám kedy sa to divadlo skončí a ja sa môžem skryť pred svetlami reflektorov. Najhorší je koniec. Na začiatku sa teším, som nadšená i nervózna... všetky tie pocity k tomu patria, ale potom už nenasleduje nič a ja neviem čo mám robiť.
Registrujem, že ma ľudia volajú a z úst uvádzača zaznieva moje meno. Telom sa mi rozlieva podobný pocit ako keď je predo mnou predstavenie a znenazdajky už šplhám rebríkom nahor, aby som znovu prežila moju eufóriu, môj život. Je to pre mňa ako droga a ja si to uvedomujem. Ak je v dohľade dávka, idem po ňu, nezáleží mi kto sa pozerá.
Jenda noha, druhá... stúpam na tenké ale pevné lano, v ruke smiešny čipkovaný dáždniček, ktorý by som najradšej zahodila ale On na tom trval, a tak ho musím mať. Jeden odraz, dych sa len trochu zastaví ako opäť vstupujem do sveta kde som sama, ako miznú tváre neznámych ľudí a ich hlasy, a už som to znova ja. Skáčem a krútim sa, slastný pocit mi prúdi žilami ako omamný nektár. Nechcem sa už vrátiť, nechcem! A musím...?
Otáčam sa a na perách mi hrá úsmev. Tu mi je najlepšie. Len tu...
Jeden krok, druhý a tretí do prázdna.
Tváre sa stali rozmazanou čmuhou na plátne maľby mojej fantázie tesne predtým ako som ju rozbila.
Ľudia tlieskajú a kričia a ja sa neisto otáčam a ukláňam sa na druhú stranu. Krik mi trochu rezonuje v ušiach a dráždi.
Krok dozadu, jedna ruka nahor, úklon v kolenách...
Stále tlieskajú a čosi pokrikujú ale nevnímam slová- ani sa to nedá, je ich tam príliš veľa a navzájom sa prekrikujú. Bije sa vo mne vlastná osobnosť. Túžba byť iná výnimočná, a súčasne nepriťahovať pozornosť. Momentálne však stojím sama v strede šapitó a pozornosť všetkých sa upiera na mňa. Už to samo o sebe protirečí mojej povahe.
Druhá ruka nahor, úklon, dva kroky dozadu a miznem za oponou. Vydýchnem si, hoci potlesk za ťažkým záväsom neutícha, aspoň sa ozýva menej prenikavo a už nemám pocit že patrí mne. Stačil krok a padla som do svojho sveta. Konečne, v tom ktorý vládne tam vonku mi- hoci len na pár sekúnd, nebolo veľmi príjemne.
Je to rozdiel. Keď robím to čo viem a to čím som iná, nevnímam že sa na mňa ktosi pozerá, sústredím sa len a len na to. Opájam sa tým pocitom, ktorý ma opantáva, tých pár minút žijem preň... nie pre tých čo na mňa hľadia. Ale potom skončí. Ako zoskočím z lana do siete a ľudia zhíknu, akoby sa preberám. Eufória mizne a ja sa zrazu ocitám v tom reálnom svete a musím čeliť pohľadom, slovám a všetko čo som prežívala predtým sa kamsi stráca, mizne... Ostávam sama. Skláňam hlavu a keďže iné neviem, mlčím a hľadím do zeme, prípadne sa nútim k poklone. Čakám kedy sa to divadlo skončí a ja sa môžem skryť pred svetlami reflektorov. Najhorší je koniec. Na začiatku sa teším, som nadšená i nervózna... všetky tie pocity k tomu patria, ale potom už nenasleduje nič a ja neviem čo mám robiť.
Registrujem, že ma ľudia volajú a z úst uvádzača zaznieva moje meno. Telom sa mi rozlieva podobný pocit ako keď je predo mnou predstavenie a znenazdajky už šplhám rebríkom nahor, aby som znovu prežila moju eufóriu, môj život. Je to pre mňa ako droga a ja si to uvedomujem. Ak je v dohľade dávka, idem po ňu, nezáleží mi kto sa pozerá.
Jenda noha, druhá... stúpam na tenké ale pevné lano, v ruke smiešny čipkovaný dáždniček, ktorý by som najradšej zahodila ale On na tom trval, a tak ho musím mať. Jeden odraz, dych sa len trochu zastaví ako opäť vstupujem do sveta kde som sama, ako miznú tváre neznámych ľudí a ich hlasy, a už som to znova ja. Skáčem a krútim sa, slastný pocit mi prúdi žilami ako omamný nektár. Nechcem sa už vrátiť, nechcem! A musím...?
Otáčam sa a na perách mi hrá úsmev. Tu mi je najlepšie. Len tu...
Jeden krok, druhý a tretí do prázdna.
Tváre sa stali rozmazanou čmuhou na plátne maľby mojej fantázie tesne predtým ako som ju rozbila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára