V letnom dni
ma klepe zimnica
-alebo čosi ako zimnica.
S každým výdychom dymu z pľúc zastieram racionálne vedomie a rozvraciam hrob ktorý som vlastnoručne kopala pred časom ktorý mi pripadá ako polovica môjho života, hoci po zrátaní dní by som sa sotva dostala k číslu 365.
Najnovšiu košeľu zdobia čierne fľaky, ale nie je to ozdoba ktorú by som hrdo nosila do práce.
len sformulovať do slov krásu a bolesť minulého ma stojí...
zapaľujem ďalšiu cigaretu.
strácam kým som.
V tomto stave polobdenia.
Otrok minulosti.
Flashback. Jeden obraz strieda druhý.
Krásny.
Silný.
Vášnivý
...
Neuhasila som iskru spomienok a už na tvári cítim sálajúce teplo žiaru minulosti.
Ale možno je to len prirodzená vlastnosť kože ktorá sa chráni pred toxínmi... ruky mám stále rovnako ľadové.
Vymenila som všetko. Všetko za pseudorealitu ktorá sa mi javila správnou, a teraz tu sedím a otupujem zmysly, hoci by som mala radšej žiť skutočnosť a nie strácať sa v čomsi čo ma dávno opustilo.
Je možné všimnúť si, po dvoch, troch rozhovoroch, že ľudia si so sebou ťahajú životom svoju batožinu.
Ja batožinu nemám, stala som sa ňou. Na obtiaž. Bez konkrétneho účelu sa upínam na emócie druhých ako kvet k prameňu. Zvládam len nosiť v sebe pocity druhých-
a keď sa vyprázdnim skončím v kúte. Bezhlasne, ticho čakám kto ma zdvihne a na pár dní potiahne ďalej. Nemám chuť a ani nedokážem naplniť samú seba vlastnými snami či túžbami...
Tak to skončí.
Keď v naivite vymeníš všetko za niečo čomu veríš.
Stratila som sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára