všetci tí ľudia okolo, ktorí vyzerajú a správajú sa ako ja...
Vidím ich všetkých a stále viac ma na nich udivuje tá precízna hra gest a verbality, ktorá tak verne kopíruje moju vlastnú osobnosť...
na jednej strane tomu nerozumiem. každý pohyb, tak skutočne napodobňujúci môj vlastný mi prekáža a každá rovnaká tvár ma iritujúco núti brať ju na vedomie a súčasne skúša moju trpezlivosť, kým sa jednej z tých tvárí nepokúsim napraviť ciferník... Na druhej strane vo mne evokujú akési pocity apatie a nezúčastnenosti a z času na čas sa stane že pomedzi ne prechádzam bez akejkoľvek myšlienky a bez akejkoľvek pohnútky k činu. neuveriteľné striedanie
nálad a tie neustále pocity... ale môžem spokojne povedať, že na to že okolo seba vidím asi tucet ľudí, čo sa zjavujú a miznú kdesi v hmle a- napočudovanie.. všetci vyzerajú ako ja... som to znášala celkom dobre.
Neviem povedať ako dlho som blúdila tým miestom a neviem koľko som tam strávila... dokonca ani neviem ako som sa tam dostala..
A aj napriek tomu ze som ráno precitla do nového slnečného dňa- rovnako živá, rovnako normálna (ak sa teda stav v ktorom sa dodnes nachádzam dá nazvať normálnym) a rovnako ako jediná bytosť v izbe ktorá nosila moju tvár, sen sa mi odmietal vytratiť z pamäte.
Neviem či mal nejaký špeciálny význam a tuším, že sa to ani nikdy nedozviem...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára