Pretvárka

Vyskladala som Tvoje meno z kameňov na pláži.

Umierala som, dalo to prácu, bolelo... Rukou s drápmi čo drásali donedávna cítiace srdce som sa prehrabávala v hnijúcej brečke ktorá za tebou ostala. A Ty si tam nebol. Veď prečo by aj?

   ...Možno je to ešte zotrvačnosť pádu...ja neviem- tento pocit položitia. Ale rozumiem, že som bola vysoko, preto aj pád potrvá dlho. Ale skaly do ktorých narážam už niekoľko dní (týždňov? Čas akosi prestal byť dôležitý...) ma trhajú, pohadzujú si ma ako handrovú bábiku- raz tam... raz sem... Rukami sa snažím zachytiť sa hranatých okrajov ale len si ich deriem.

Do krvi.

Žiadna záchrana zvrchu neprichádza a na skalách ostávajú neviditeľné stopy po nechtoch.

Vyskladala som tvoje meno z kameňov na pláži,

pokropila ho slzami a krvou...

Potom prišiel príliv a zotrel známky môjho žiaľu a kamene sa zaleskli v mesačnom svetle ako diamanty. Šperky...

Prečo vyzerajú tak krásne keď sú výsledkom tak veľkého žiaľu?

Pretvárka.

Nič, iba pretvárka.